Göttinger Predigten im Internet

Jedno príslovie hovorí, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Je to stará overená skúsenost.

Žial – velmi casto zistujeme, že nezáleží ani tak na tom, co má clovek v hlave, ale ako tá hlava vyzerá. Nezáleží na tom, co clovek tvrdí, ale na tom, že je o svojej pravde na 100 % presvedcený. Je to naozaj nemenitelné pravidlo? Zákon, ktorý odveky na vekov platí?

Pravda a spravodlivost sa naopak relativizuje, jej platnost sa odkladá pre onen svet. Nevadí nám, že ludia, ktorým síce chýba kritická sebareflexia, ale vôbec nie sebavedomie – sa presadzujú do pozícií, o ktoré sa omnoho schopnejší ani nepokúsia.

A tak o dôležitých veciach v menších i väcších jednotkách rozhodujú jednotlivci, ktorí sa potrebujú len predviest, dokázat. Služba, trpezlivost alebo vytrvalost im vela nehovorí.

Sme svedkami súvislostí, ktoré svedcia o tom, že slabost, úbohost charakteru, obmedzené jednostranné vnímanie problémov si nárokuje uplatnovat moc na úkor námahy mnohých hodnotných, obetavých, pracovitých ludí.

Dejiny nás ucia, že to bolo casto tak. Je a má to ostat také samozrejmé? JE dobré, ak sa zmierime s tým, že Kristus – múdry Ucitel, empatický Liecitel a obetavý Priatel, Brat zomrel? Dopustíme, aby sa evanjelium takto skoncilo?

Dúfam, že nie. Dúfam, že dovolíme jednému z Kristových apoštolov, aby nám pripomenul, pripomínal, že Kristus vstal. Žije. Naozaj žije. Z Jeho vítazstva môže pramenit naše dožadovanie sa nového, Božieho sveta – iných merítok, iných pravidiel.

Cítanie textu: 1. Korintským 15.1-11

Sú veci, ktoré si potrebujeme opakovat, aby sme na ne nezabudli. Žiadnemu lekárovi nestací skoncit štúdium na fakulte. Potrebuje sa vzdelávat a stretávat s problematikou, v ktorej sa vyzná, ktorej sa chce venovat. Inak jeho akademický diplom a titul stratí význam.

Co si, bratia a sestry pripomíname, opakujeme my? Na co nesmieme, nechceme zabudnút? V mnohých prípadoch je v centre nášho záujmu povolanie, deti, rodina. Staráme sa, aby sme mali prácu, profesionálne nezakrpateli. Záleží nám na tom, aby sme detom umožnili všestranne sa rozvíjat, nezanedbali nachádzat ich talenty. Hladíme, ako zabezpecit starnúcich rodicov. V centre nášho záujmu stoja velmi casto predovšetkým úlohy, povinnosti, aktivita. A neplynie z nich vždy len želaný úspech, ale niekedy aj pretaženie, vycerpanie, znechutenie, únava, nervozita.

Preto je dôležité to, co chce pripomínat Pavol - evanjelium. Stále sme na príjme – pocúvame, cítame, sledujeme správy, píšeme a prijímame maily, máme zapnuté mobilné telefóny. Málo z prijímaných správ je dobrých. Skôr nás unavia ako nadchnú, inšpirujú.

Je prirodzené, že to, cím sa živíme, na nás vidiet. Je paradoxom, že ak sa uspokojíme len s informacnými zdrojmi ludí, so zákonmi silnejších a vplyvnejších, otupieme v ludskosti, cite. Skôr alebo neskôr prídeme na to, že problémy, napätia tohto sveta sami niest nevládzeme.

Preto nám Boh nám zveruje evanjelium. Má pre nás dobré správy, svoje evanjelium. To nás podporuje, drží, motivuje, aby sme vydržali v láske, dobrých snahách a dobrej vôli. Ono nás vystríha, že nie je všetko zlato, co sa blyští. Ono nám oznamuje, že to, v com majú zalúbenie naše oci a zmysly – môže byt vplyv Božieho konkurenta. Ten vie, co sa nám páci a všetky svoje nepodarky nám podáva presne v takom obale, aký práve uznávame.

Možno budeme namietat, že nie sme v stredoveku a boj dobra a zla sa nám môže zdat príliš filozofickým, neprehladným, vzdialeným.

Stací si však všímat ovocie: co kto za sebou necháva, co okolo seba rozsieva? To je faktor, ktorý rozhoduje.

To, že na niecom pracujeme, sme aktívni, cinorodí, nemusí znamenat, že má naša námaha zmysel.

Je možné, že sa zatažujeme a nechávame zatažit, naháname a naše úsilie je zbytocné. To je hrozivé.

Ale dobrá správa Pavla znie: Pripomínam vám evanjelium, ktoré ste prijali. Zotrvávate v nom i spasenia dochádzate z neho, ked ho zachovávate – leda by ste len nadarmo neverili!

Jeho konštatovanie je pre nás otázkou: Co robíme my, bratia a sestry, s Božím evanjeliom, ktoré sme od rodicov, na konfirmácii ci možno len na sviatky v kostole prijali? Pripomíname si ho? Zachovávame ho? Dovolíme mu zapôsobit? Ci nás presvedcia príslovia, ktoré vytvára skúsenost ludí bez Boha? Žial, aj tie sú správne.

Pán Boh vie, co s nami robí márna námaha. Vie, ako trpíme, ak nie sme uznaní, ocenení, ak sa trápime márne. Vie, ako rýchlo môžeme vyhoriet – vo vztahoch i v práci. Preto mu záleží na tom, aby sme si vzali, co potrebujeme pre svoj rast, svoje prospievanie.

Evanjelium je o Kristu. Je nielen o Jeho aktivitách, úcinkovaní. Jeho pasivita v Pašiách nám odhaluje bolestnú hlbku zbabelosti, odmietania, pochybností ludí, ktorých prišiel zachránit. Evanjelium však smrtou nekoncí. Stokrát opakovaná lož sa pre Boha nestáva pravdou. Kristus vstáva z mrtvych. Boh sa nedá oklamat svojím stvorením. Nedá sa odsunút. A to sa majú všetci dozvediet. Kristus neodišiel s tým, aby sme si záver Jeho života vysnívali, zidealizovali, domysleli.

Vstal z mrtvych a zjavil sa. Ukázal sa. Menovite Petrovi, Jakubovi a Pavlovi.

To sú prototypy, ktoré Bohu stoja za rec a za námahu.

a. Zjavil sa Petrovi – tomu istému, ktorý ho pred smrtou trikrát zaprel. My by sme s takým clovekom nechceli už mat nikdy nic spolocné, aj keby žalostne zaplakal. Ale vzkriesený Ježiš sa pýta práve na neho. Ženy, ktoré sa vracali od prázdneho hrobu, mali odovzdat svedectvo práve jemu. On Pána zaujíma. Peter potrebuje vediet, že dostáva dalšiu šancu.

A aj ty a ja, ktorý som sa za evanjelium hanbil, lebo som ho v tomto svete považoval za cudzie. nereálne, stratené, sa mám dozvediet: Ježiš mi velkoryso dáva vždy novú príležitost - aj v situácii, ktorú som nezvládol, po chvíli, ked som úplne zlyhal.

b. Ježiš sa zjavuje Jakubovi – bratovi. O Ježišovej rodine evanjeliá hovoria, že Mu nerozumeli. Neverili v neho. Matka a bratia ho prišli volat domov, ked sa zaoberal cudzími ludmi:„Preco to len nechápe? Preco chce byt iný ako všetci ostatní?“ Pozemskí príbuzní nechápu, neprijímajú, že Ježiš akceptuje poslanie, ktorým ho poveril Nebeský Otec.

Svedectvo v rodine, kde poznajú nielen naše „verejné vystúpenia“ - na ktoré sa vieme pripravit, ale aj tie, ktoré by sme najradšej vymazali, je neuveritelne tažké. Tam sa potrebuje zjavit Ježiš sám – aj tým, ktorí svedcia, aj tým, ktorí svedectvo o Nom podcenujú alebo ignorujú.

c. Nakoniec menuje Pavol sám seba. Ježiš sa nevyhýba ani ludom, ktorí sa velmi úspešne vyhýbajú Jemu, alebo Ho dokonca priamo napádajú.

Aj takých ako Pavel Ježiš potrebuje. U Pavla bola totiž pravdepodobnost, že rovnakú horlivost, akú vynakladá na prenasledovanie, vynaloží aj na apoštolskú cinnost. Ježiš sa v tomto poverení nemýlil. Preto ho oslovuje.

Ježiš sa nepomýli ani pri nikom z nás. Aj mne, Tebe sa Ježiš zjavuje preto, že z nás chce mat svojich apoštolov. Vie, co z nás sa dá

použit. Vie, na com u nás môže stavat.

Možno je naša aktivita ešte vždy zameraná na znevažovanie, prenasledovanie dobrých úmyslov. Pán Boh nás však pozná. Ak budeme zotrvávat v Jeho evanjeliu, zjaví sa nám tak, ako Mu budeme rozumiet. Ukáže nám, na co sa zamerat – tak ako to ukázal Pavlovi.

Toto zjavenie nebolo príjemné - Pavel sa z neho musel niekolko dní spamätávat - ale bolo úcinné. Pavel nastúpil na cestu spasenia a horlivo sa staral o to, aby k nemu priviedol dalších.

3. Aktivita, ktorá vychádza zo zjavenia evanjelia, vedie ku správnej sebadôvere.

Pavel hovorí sám o sebe realisticky. Nezamlcuje svoju minulost. Nie som hoden menovat sa apoštolom, lebo som prenasledoval cirkev Božiu. ALE... z milosti Božej som, co som. Jeho milost nebola pri mne zbytocná. Pavel na nej vedel pracovat. Prijatá milost ho neodsunula do ústrania, naopak, mobilizovala ho k mocnému a presvedcivému svedectvu.

Pavel mal totiž problémy aj v cirkvi. V Korinte napríklad nezamlcuje konkurenciu kazatelov. Všetko to sa však snaží uvádzat na správnu mieru – práve preto, že vie, že ak jeho námaha nemá byt márna, všetko ludské úsilie musí zacínat a koncit v Božej milosti. V 1. Kor. 3, 3-7 píše: „Ci nie ste telesní a neobcujete príliš ludsky? Ked jeden hovorí: Ja som Pavlov, a druhý: Ja Apollov. Ci nie ste príliš ludia? Co je Apollo, co je Pavol? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. Ja som zasadil, Apollo polial, ALE BOH dal vzrast, takže ani ten, co sadí, ani ten, co polieva, nic nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“

Toto je služba, ktorá vychádza z dobrých správ, zo zrozumitelného osobného zjavenia a zo správnej sebaúcty.

To je postoj, ktorý by každý z nás mal zaujat k svetu, ku svojim úlohám, povinnostiam, aktivitám.

To je cesta, ktorá vedie k živej viere, láske, nádeji, vzkrieseniu. To je cesta k životu a vztahom, kde budeme vediet komunikovat bez strachu, že si prekážame, že sútažíme.

Ak v nás živého Krista pripustíme k slovu, budeme v Jeho milosti pracovat na veciach, ktoré majú zmysel. Vtedy bude viac našej námahy požehnanej.

Boha totiž neoklameme. Pred Ním môžeme svoju lož opakovat tisíckrát, nikdy ju za pravdu nevyhlási.

Nie, my svet nezmeníme. Ale ak sa dáme kriesit, menit Kristu, spolu s Ním sa nám to bude darit. Ved Božia práca nikdy nie je márna.

Amen.

Anna Polcková
polckova@stonline.sk