Göttinger Predigten im Internet

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, – ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané.“

Existujú doby Božieho mlčania. Vedel o nich Jób ako aj mnohí autori biblických žalmov v dobách veľkého osobného utrpenia. Vedel o nich izraelský národ, keď za dlhé obdobia znášal útlak zo strany nepriateľov. O Božom mlčaní vedia aj dnes z vlastnej skúsenosti trpiaci ľudia, ale aj skupiny ľudí, ktoré sa stávali a stávajú obeťami tyranských systémov alebo aj obeťami genocíd. „Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť“ (Ž 22,3). Tento vzdych sa v rozličných obmenách ozýva na mnohých miestach Biblie. Nedokážeme vždy nájsť odpoveď na otázku, prečo existujú doby Božieho mlčania, ktoré sa nám neraz zdajú také dlhé. Boh má na to iste svoje dôvody a veríme, že raz nám ich dá poznať.

Boh vie mlčať, ale nemlčí donekonečna. On vie prehovoriť. Prehovoriť potichu, keď vnáša svetlo a pomoc do života jednotlivca. Vie prehovoriť v spoločenskej a politickej oblasti, keď sa rúcajú staré systémy a vznikajú nové. Božie hovorenie zakusovali ľudia, o ktorých hovorí Biblia, ale aj ľudia vo všetkých ostatných obdobiach. Každý z nás si môže pospomínať, ako Boh prehovoril do nášho života. To sú jedinečné príležitosti; nemali by sme na ne zabúdať, mali by sme ich objavovať a častejšie si ich pripomínať.

Nad všetky tieto prejavy Božieho hovorenia, zasahovania do nášho osobného života, do života spoločenstiev, vyčnieva vysoko jedno Božie prehovorenie – práve to, ktoré si pripomíname cez tieto sviatky. Boh prehovoril k svetu, k celému svetu, tak, že nám poslal svojho Syna Ježiša Krista, a to s pevne stanoveným poslaním. List Židom prízvukuje túto jeho jedinečnosť: „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky“ (Žid 1,1-2).

Jedinečná, neopakovateľná atmosféra Vianoc nám pripomína jedinečnosť, neopakovateľnosť tej veľkej udalosti. V mnohých prípadoch sa ľudia od tejto atmosféry nedostávajú hlbšie, a tak im uniká to podstatné, bez čoho Vianoce nie sú Vianocami ani pri najkrajšom vonkajšom sviatočnom vystrojení. Preniknúť od sviatočnej nálady k tomu podstatnému – to by mala byť naša snaha aj cez tieto sviatky.

Pomáha nám v tom prečítaný text z Evanjelia podľa Jána. Hovorí o tom, aký je obsah, zámer a cieľ toho, že Boží Syn Ježiš Kristus prišiel na našu zem. Od Jeho príchodu až podnes sa objavilo veľké množstvo koncepcií o tom, kto vlastne Ježiš Kristus je, a to v odbornej aj populárnej literatúre i v umení, v poslednom čase aj filmovom. Existujú rozsiahle odborné práce, ktoré podávajú bohatý prehľad týchto názorov, často protichodných. Dnes nie je vhodná príležitosť na to, aby sme ich kriticky rozoberali. Odsek z Evanjelia podľa Jána nie je jedným z mnohých obrazov Ježiša Krista, ale sú to slová jedinečné, autentické, záväzné. Aké boli teda motívy jeho príchodu? S akým cieľom prišiel?

Začiatkom vianočnej udalosti nie je narodenie dieťaťa Ježiša v Betleheme, ale ona má svoje preddejiny. Text výslovne hovorí: Boh dal svojho Syna, Boh poslal svojho Syna. Boh je teda pôvodcom, iniciátorom vianočnej udalosti. Pri vyslovení a počutí slova „Boh“ by sme mali pociťovať taký rešpekt, bázeň, chvenie ako Izaiáš pri svojom povolaní (Iz 6). My dnes ešte viac ako ľudia pred tisícročiami. Lebo vieme o nepredstaviteľne veľkom a úžasne fungujúcom vesmíre a zázračne usporiadanej našej Zemi – čo všetko premyslel On a pri fungovaní udržuje On. Tento Boh, ktorý je nekonečne väčší a vznešenejší ako všetky naše, hoci aj najvyššie, predstavy o ňom – tento Boh nám dáva, posiela svojho Syna. Použijúc slová 8. žalmu môžeme, ba musíme sa pýtať: Čo je človek, že ty, veľký Boh, naňho pamätáš, čo sú ľudia, že sa ich ujímaš, čo je ľudstvo, že mu dávaš, posielaš svojho Syna? Ako si prišiel na myšlienku, že to treba urobiť a že to chceš urobiť? Sme ti takí sympatickí, že ťa naša dobrota pohla dať nám taký veľký dar?

Podľa slov nášho textu nie sme vôbec sympatickí. Konáme zlé veci. Hrozí nám záhuba. Utekáme pred svetlom. Bojíme sa pravdy. Niet ničoho, čím by sme sa mu zapáčili. A on nám napriek tomu dáva, posiela svojho Syna. Aký má motív? Jedinou vetou je tento motív označený, ale ten motív je taký ťažký, že preváži celú našu nesympatickosť: „Tak Boh miloval svet ...“ Na tej jeho láske je niečo prekvapivé, nepochopiteľné. Keď my niekoho milujeme, robíme tak obyčajne preto, že sa nám na ňom niečo páči, že nás priťahuje, alebo že chceme od neho niečo získať. Ale Boh nás miluje napriek tomu, že na nás niet nič také príťažlivé. Márne by sme sa pýtali: Aký motív má jeho láska? Je to tak ako pri inej otázke: Odkiaľ je Boh? Prečo je Boh? Môžeme len vo viere konštatovať: Boh je. Podobne je to aj s jeho láskou. Nenájdeme odpoveď na otázky: Odkiaľ je Božia láska? Prečo je Božia láska? Môžeme len konštatovať: Božia láska – a to tá prekvapivá, paradoxná – Božia láska je.

Cez Vianoce by sme si to mali nielen uvedomiť, ale mali by sme to prežiť, a to v tom zmysle, že každý by si mal uvedomiť: Lúče tej lásky sú vysielané aj na mňa, aj ja patrím do toho sveta, ktorý Boh takto prekvapivo, paradoxne miluje. Tak ako On dáva slnko a dážď na dobrých i na zlých, tak ponúka aj svoju lásku všetkým. Ak prijímame prejavy čistej, nesebeckej lásky od rodičov, detí, priateľov, tak ide vždy o lásku, ktorá má svoj pôvod v Božej láske. „My milujeme, lebo On ako prvý miloval nás.“

Ak sa cez Vianoce tešíme z prejavov lásky blízkych ľudí, ak cez Vianoce pociťujeme niečo zo sviatočnej, pokojnej nálady, tak pritom ide o ovocie životného diela, ktoré vykonal Boží Syn.

Náš text výslovne konštatuje, čo nie je cieľom a čo je cieľom príchodu Ježiša Krista na svet. Neprišiel s deštruktívnym plánom, aby odsúdil svet, aby odsúdil ľudí, ale s nanajvýš pozitívnym plánom, aby zachránil ľudí. Veľmi názorne sa to prejavovalo pri jeho stretaniach s hriešnymi ľuďmi – neodsúdil ich, neodpísal ich, ale otváral pred nimi celkom novú cestu. Vyberači daní, ako Matúš, Zacheus, žena hriešnica, lotor na kríži – keby tí tu teraz mohli stáť, porozprávali by nám na svojich životných príbehoch, čo znamená veta z nášho textu: Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho zachránil, spasil. Všetci tí, ktorých Syn Boží zastavil na ceste postupujúceho hriechu a otvoril pred nimi celkom nový životný smer, nás pozývajú, aby sme si aj my dali darovať tú celkom novú možnosť života. Syn Boží nám svojím učením, zvesťou, životným príkladom ponúka svetlo, v ktorom môžeme spoznať svoju skutočnú situáciu, v ktorom sa môžeme oslobodiť od svojich sebaklamov a jasne si uvedomiť, v čom potrebujeme konkrétnu pomoc. Takáto ponúknutá a prijatá životná zmena – to patrí nepochybne medzi najkrajšie vianočné zážitky.

Práve tomu svetlu, v ktorom môže človek pravdivo poznať seba, sa v našom texte venuje značná pozornosť. Človek, ktorý tuší, že svetlo by v jeho živote odhalilo mnoho zlých vecí, radšej uteká pred svetlom. Ale to je zúfalé a bezvýchodiskové riešenie. To poznanie totiž skôr alebo neskôr príde, a ak ho človek neprijme dobrovoľne, bude mu nanútené. Je pravda, že svetlo jasného sebapoznania spôsobuje bolesť. Toto štádium sa však nedá obísť. Peter musel prejsť cez štádium bolestného sebapoznania, keď sa ho Vzkriesený tri razy spýtal, či Ho miluje. Ale do tohto sebapoznania môžeme vstúpiť s dôverou, lebo to svetlo prináša ten, ktorý prišiel, aby nás zachránil.

Tento biblický odsek prináša zvesť o veľkolepom čine Božom. Boh poslal na svet svojho Syna, ktorý dnes pôsobí rovnako účinne ako v dobe svojho pozemského života. Vianoce pochopí a skutočne prežije len ten, kto ho prijme s vierou. Viera je v tomto texte veľmi dôležité slovo. Veriť znamená pochopiť: Boží Syn prišiel na svet aj kvôli mne. Som za to nesmierne vďačný. Začínam postupne chápať, čo všetko nové On môže vniesť do môjho života. Prijímam to, osvojujem si to. Bez tohto radostného a vďačného prijatia by veľká Božia ponuka ostala neúčinná. Ale prijatie tejto ponuky, prijatie toho, čo nám Ježiš Kristus dáva – to vedie k celkom novému životu, plnému radosti a pokoja. Každý, kto prijme Božiu lásku, má sa stať novým, odvodeným, ale veľmi účinným zdrojom Božej lásky pre svoje okolie. Prečítané evanjelium nám umožňuje plnohodnotným spôsobom zasvätiť Vianoce.

Dr. Jan Greso
greso@fevth.uniba.sk