|
|
Svätodušná nedeľa, 4. júna 2006 |
My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. O tom aj hovoríme, nie síce naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale (slovami), ktoré učí Duch. A tak duchovné posudzujeme duchovne. Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nikto nemôže posúdiť; lebo kto poznal myseľ Pánovu, aby Ho učil? My však myseľ Kristovu máme! O dvoch typoch ducha sa tu hovorí: o duchu sveta a o Duchu, ktorý je z Boha. Radi by sme pochopiť ich podstatu, vlastnosti, opísať ich presne a potom navzájom porovnať. Tak by si to priala naša zvedavosť, ktorá sa usiluje všetko čo najdôkladnejšie poznať. Ale to je záujem predovšetkým teoretický, a Písmo sväté nám predstavuje duchovné veci najmä z praktického hľadiska: čo ony znamenajú pre človeka. Toto rozdelenie dôrazov – pokiaľ ide o Ducha Svätého – zdôraznil už Ježiš v nočnom rozhovore s Nikodémom, keď mu povedal: „Vietor veje, kam chce, počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Teoretická otázka o pôvode a podstate vetra je tu ponechaná stranou, a v strede pozornosti je praktická otázka: Čo vietor spôsobuje. Tak je to podľa Ježišových slov aj s Duchom. Nie definíciu alebo definície Ducha Svätého nám ponúka slovo Božie, ale hovorí o tom, čo tento Duch spôsobuje a čo nám je z jeho pôsobenia ponúknuté, aby sme si to osvojili. Zoznam ponúknutých hodnôt, ktorých pôvodcom je Duch Svätý, je bohatý, a plný obraz tejto ponuky je zaujímavý. Teraz sa však obmedzíme z tejto ponuky na to, o čom sa hovorí v prečítanom texte. Duch, ktorý je z Boha, nás robí schopnými pochopiť, čo sme dostali z Božej milosti. Všetko, čo máme, dostali sme a dostávame od Boha. Všetko, čo dostávame od Boha, dostávame z jeho milosti. To je takpovediac objektívna, od nášho vedomia nezávislá skutočnost. Platí to bez ohľadu na to, či o tom vieme alebo nevieme, či to uznávame alebo neuznávame. Ten, kto žije pod vplyvom ducha sveta, má zorné pole obmedzené na svet empirickej skúsenosti. Božie dary z prírody síce prijíma, ale nekladie si otázku, od koho tie dary pochádzajú. Ba často ide tak ďaleko, že ich pripisuje len svojej alebo vôbec ľudskej múdrosti, vynaliezavosti, šikovnosti, úsiliu. Kto dovolí, aby mu Duch, ktorý je z Boha, otvoril oči pre jasné videnie, ten si uvedomuje, že aj dary prírody, ktoré si človek osvojuje vedou, technikou, prácou, pochádzajú od Boha, sú darmi jeho milosti. Od bezmyšlienkovitého prijímania Božích darov chce apoštolská zvesť previesť vtedajší i dnešný pohanský svet k vedomému a ďakujúcemu prijímaniu všetkého, čo nám Boh dáva. Ako príklad môžeme uviesť slová, ktoré odzneli na prvej misijnej ceste v Lystre: „Zvestujeme vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením.“ Až pôsobením Ducha Božieho si človek naplno osvojí toto veľké poznanie, ktoré ho má priviesť k tomu, aby si pri prijímaní životných potrieb uvedomil ich pôvod, ďakoval za ze Pánu Bohu a vzdával mu chválu. Na misijných cestách však Pavlovi záležalo predovšetkým na zvestovaní toho, čo nám Pán Boh zo svojej milosti daroval vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Apoštol mal skúsenosti s tým, aké problémy sú spojené s opravdivým prijatím tohto posolstva. Prvú skúsenosť mu poskytoval jeho vlastný život, obdobie, v ktorom ho odmietanie tohto posolstva viedlo k zúrivému nepriateľstvu voči všetkému, čo bolo spojené s menom Ježiša Krista. Ako sa to zmenilo v jeho prípade? Zamýšľal sa nad tým. Odpoveď máme v jednom jeho liste: „Ale keď Tomu, ktorý ma od života matky vyvolil a milostivo povolal, zaľúbilo sa vyjaviť vo mne svojho Syna, aby som hlásal radostnú zvesť o Ňom medzi pohanmi, ani chvíľu som sa neradil s telom a krvou.“ Bez tohto pomáhajúceho zásahu zhora by sa svojím rozumom nikdy nebol dopracoval k poznaniu a prijatiu toho, čo Boh aj jemu zo svojej milosti daroval. Ďalšie skúsenosti toho istého typu nazbieral v priebehu svojej dovtedajšej misijnej činnosti, keď sa ako apoštol Ježiša Krista na každom kroku stretával s odporom a nepriateľstvom. Tieto skúsenosti vyjadril v tom istom liste, z ktorého je náš text: „Aj Židia žiadajú znamenia, aj Gréci hľadajú múdrosť, my však kážeme ukrižovaného Krista - Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo, ale povolaným, aj Židom aj Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť.“ Na pozadí odmietania posolstva o vykúpení skrze Kristovu obeť na kríži si zrejme kládol otázku, ako si vysvetliť, že sa predsa nachádzajú takí, ktorí toto posolstvo prijímajú a sú ochotní pre vernosť Ježišovi aj trpieť. Odpoveď našiel – aj pokiaľ ide o neho samého, aj pokiaľ ide o ľudí, ktorí prijali túto zvesť – v pôsobení Ducha Svätého. O tom hovoria úvodné slová textu: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ Pôsobeniu Ducha Svätého pripisuje apoštol, že ľudia v Korinte objavili v Ježišovi Kristovi svojho Spasiteľa. Rovnako je presvedčený, že aj v iných cirkevných zboroch mohla iba v dôsledku pôsobenia Ducha Svätého nájsť jeho zvesť radostné prijatie. V našej súvislosti je dôležitá apoštolova veta, že iba v Duchu Svätom môže človek povedať s celým srdcom vyznanie: Ježiš je Pán. Dávno predtým, než Pavel hovoril pôsobení Ducha Svätého pri vzniku viery, vysvetlil túto súvislosť Ježiš Kristus Šimonovi-Petrovi. Po Petrovom vyznaní: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ mu povedal Ježiš: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.“ Vynikajúcim spôsobom vystihol Martin Luther spojenie medzi vznikom viery v Ježiša ako Mesiáša a Pána a medzi pôsobením Ducha Svätého: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval; tak ako i celú cirkev kresťanskú tu na zemi povoláva, zhromažďuje, osvecuje, posväcuje a pri Ježišovi Kristovi v jedinej pravej viere zachováva.“ Ak veríme, že Boh je, že on je Stvoriteľ všetkého vo vesmíre i na našej Zemi, že od neho pochádzajú všetky podmienky potrebné pre život vôbec, i pre náš osobný život, ak Ježiš Kristus má centrálne postavenie v našom myslení a živote, ak sme prijali a prijímame s plným uvedomením odpustenie hriechov, ak sa cítime napriek svojiom hriecholm akceptovaní Pánom Bohom, ak cítime túžbu po osobnom transformovaní na Kristov obraz a môžeme vidieť vo svojom živote aj určité kroky týmto smerom, ak rátame s večným životom po prekročení tajomnej hranice smrti, ak v dôsledku tejto eschatologickej nádeje môžeme objaviť aj zmysel tohto života na zemi, tak toto všetko nie sú samozrejmé veci, ale môžeme to mať a prijímať len v dôsledku pôsobenia Ducha, ktorý je z Boha. Za tento veľký dar treba Pánu Bohu ďakovať. Zároveň prosíme, aby nás i naďalej Duch Svätý viedol, a aby nás chránil, aby sme neupadli späť do sféry vplyvu ducha sveta. Myslíme na tých, ktorí si dávajú duchom sveta obmedzovať svoj duchovný horizont. Prosíme, aby zažili to mocné pôsobenie Ducha Svätého, ktoré by spôsobilo v ich živote veľký objav toho, čo sa aj ich bezpodmienečne týka, čo však doteraz nepoznali. Apoštol naznačuje, že Duch Svätý pôsobí na človeka nielen pri vzniku viery, teda pri vďačnom prijímaní toho, čo nám Pán Boh zo svojej milosti dáva, ale ovplyvňuje aj ďalšie oblasti života veriaceho kresťana. Okrem iného ide o schopnosť komunikácie na duchovnej úrovni. Nejde o nejaký spôsob posvätnej, od života vzdialenej reči, ale o komunikáciu v rámci každodenného života, v ktorej sa však na všetky veci, udalosti, hodnoty, problémy pozeráme z hľadiska toho, čo nám Pán Boh z milosti daroval v Ježišovi Kristovi. To nie je útek do náboženského izolacionizmu, ale práve uprostred akútnych problémov sveta sa v dôsledku pôsobenia Ducha má ukázať, že sa jednotlivý človek mení k lepšiemu, a tak sa aj svet aspoň trocha mení k lepšiemu. Zmena človeka k lepšiemu musí sa diať zvnútra, od koreňov. To je naznačené v posledných slovách textu: „My myseľ Kristovu máme“. Učiť sa myslieť Kristovým spôsobom, osvojovať si postupne jeho hodnotenie jednotlivých vecí, prijímať jeho myslenie lásky a pokoja, zachovať si jeho perspektívu smerujúcu do večnosti, žiť už teraz v spoločenstve s ním a tešiť sa na plné spoločenstvo s ním vo večnosti – to sú niektoré prvky transformácie človeka na novú bytosť. Nie pomocou psychologických techník, ale otvorením sa vplyvu Božieho Ducha môže sa náš život uberať týmto smerom. Preto tieto sviatky majú byť určované prosbou: „Príď, Duchu Svätý, Bože náš / svojimi darmi naplň nás: / láskou, vierou, horlivosťou, / úprimnou srdca radosťou. Amen. Dr. Ján Grešo, Bratislava |
|
(top) |