Göttinger Predigten
Göttinger Predigten im Internet hg. von U. Nembach
2. Nedeľa po Vianociach , 03.01.2010
Predigt zu 1. Jána 5:11-13, verfasst von Ondrej Prostredník
Život, ktorý trvá večne - je to niečo atraktívne? Je to vôbec niečo, po čom túžime? Každý z nás by iste odpovedal odlišne. Záleží totiž na kvalite života a naše skúsenosti so životom sú tak odlišné a premenlivé. Šťastie a sklamanie, úspechy a prehry, uznanie a zavrhnutie, láska a nenávisť - život, ktorý poznáme je charakterizovaný krehkou rovnováhou týchto skúseností. Pre mnohých sa táto rovnováha však často vytráca. Ich život sa stáva neznesiteľný a preplnený sklamaním, zavrhnutím a nenávisťou. Predsa však v každom z nás zostáva napriek negatívnym skúsenostiam hlboká túžba po naplnenom živote. Hlboko v srdciach máme zapísané presvedčenie, že náš život sa môže vydariť. Práve táto istota o pozitívnom potenciáli života je to, čo v nás udržuje myšlienku a predstavu večného života. Áno, chceme, aby sa náš život vydaril. A čo by bol vydarený život platný bez perspektívy večnosti?
Biblický text pre dnešnú nedeľu svedčí o dare večného života. Boh, ktorý sa v Kristovi stal človekom, nám v ňom dáva večný život. Syn Boží nám svojim životom kladie pred oči vzor a predstavu o obsahu a podobe večného života. To je posolstvo Vianoc. Veľmi jednoduchá výpoveď kázňového textu však toto všeobecné posolstvo mení na osobnú a naliehavú záležitosť: „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život." (v. 12). Ako je to teda s darom večného života? Ako ku nám prichádza a ako ho môžeme prijať? Paradoxným spôsobom.
1. Človek chce byť ako Boh, ale Boh sa stal človekom
Už na prvých stránkach Biblie je reč o tom, že človek podľahol pokušeniu byť ako Boh (Gn 3,5). Toto pokušenie v rôznych podobách trvá dodnes. Túžime po naplnenom a dokonalom živote. V túžbe po naplnení života slúžime sebe. Seba považujeme za stred sveta. Seba dosádzame na miesto Božie. Odsúvame Pána Boha zo svojho života. Svoje šťastie meriame podľa toho aký veľký je náš vplyv a naša moc.
Kam vedie takýto život? Tam, kde sa nachádzame. Sme precitlivelí na svoju osobu. Nemáme dostatok porozumenia pre iných. Sme neschopní navzájom si pomáhať. V konečnom dôsledku sme osamelí.
Pán Boh odpovedá na našu nesprávnu predstavu o ľudskom šťastí. Sám sa stáva človekom. Človekom v Kristu, ktorý neslúži sebe, ale sám seba postavil do služby všetkým (F 2,7). Nerobí zo seba božstvo, ale sa vzdal svojej hodnosti, ponížil sa a bol poslušný až do smrti, a to až do smrti na kríži (F 2,8). On, Pán Ježiš Kristus prichádza aj ku nám. Očisťuje nás od hriechu sebectva. Slúži nám, aby nás naučil slúžiť iným.
2. Človek sa chce dostať do neba, ale Boh zostupuje na zem.
V nás ľuďoch je veľmi silná túžba povzniesť sa nad všedný život. Chceme sa odpútať od všetkého pozemského. Najmä na Vianoce to cítime zvlášť výrazne. Chceme mať všetko inak. Ozdobujeme svoje byty, na stôl kladieme nevšedné jedlá, počúvame sviatočnú hudbu. Chceme sa proste vymaniť z reality a priblížiť sa našim snom. Žiada sa nám to, lebo skutočnosť nás často ubíja. Túžime po inom živote než ten, ktorý žijeme.
Je však možné, aby sa človek dostal do nebies, aby sa vyslobodil zo všetkého, čo ho unavuje, ubíja a zotročuje?
Aj na túto túžbu odpovedá na Vianoce Boh. Sám zostupuje z nebies a prichádza na zem. Opúšťa tú najvyššiu kvalitu života, aby zachránil nás, žijúcich v biede. Len tak môže účinne odstrániť poníženie, ktorého sa nám dostáva. Apoštol Ján v kázňovom texte píše: „Toto som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život." (v 13). Človek nedokáže zachrániť sám seba, nech sú jeho úteky do „výšok" akokoľvek úspešné. Každý pokus človeka darovať si večný nebeský život je časovo ohraničený. Často sa nám takéto pokusy daria len na úkor druhých. Nebeský pocit jedného človeka je vykúpený utrpením desiatok iných. Kto sa však vo viere spolieha na zachraňujúcu moc Krista, ten získava novú perspektívu. Bolestivé snaženie po nebe sa stáva zbytočným, pretože v Kristovi sa nás bezprostredne dotýka zachraňujúca ruka Božia. Dáva nám istotu nebeského večného života tam, kde sa práve nachádzame. Nemusíme pred ničím a pred nikým utekať. Napriek zlyhaniam, napriek bolesti a chorobám, napriek osamelosti - On sa nás ujíma a tvorí nebo aj tam, kde iní vidia len peklo.
3. Človek chce byť bohatý, ale Boh sa stáva chudobným.
Túžba po bohatstve je človeku vlastná. Vianoce nás iste opäť presvedčili o tom, ako ťažko dokážeme odolávať pokušeniu konzumu a pokušeniu klamlivého pocitu bohatstva. Na Vianoce túžime mať hojnosť. Darčeky, štedro prestretý stôl - to sú výrazy našej skrytej túžby po hojnosti šťastia. Vianoce majú mnoho prívlastkov. Sviatky pokoja, lásky... Veľmi pravdivý prívlastok by bol tiež: sviatky konzumu. Obrovská ponuka lákavého tovaru nás však nevedie ku uspokojeniu, ale ku stresom. Uvedomujeme si, ako mnoho vecí si nemôžeme dovoliť. Hľadáme dôvody, prečo nie sme tak bohatí, ako iní. To nás vedie ku nervozite, ku obviňovaniu - možno svojich najbližších - rodičov, možno svojich nadriadených v zamestnaní, možno tých, čo robia hospodársku politiku. Túžba mať viac je možno práve na Vianoce najsilnejšia.
Boh na túto našu túžbu odpovedá tak, že sám sa stáva chudobným. Stvoriteľ sveta, ten, ktorému nebo i zem patria, zlato i striebro sú Jeho (Agg 2,8) sa stáva chudobným a závislým na zlých, ziskuchtivých ľuďoch. Boží Syn, pre ktorého niet miesta v hostinci, prijíma miesto v stajni. Ako Mesiáš a kráľ vstupuje do Jeruzalema na požičanom oslovi. Zomiera ako zločinec a leží v cudzom hrobe. On, bohatý, schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli Jeho chudobou (2K 8,9).
V čom spočíva toto bohatstvo? V dare života večného. Života, ktorý má už teraz, napriek všetkým obmedzeniam a nedostatkom, perspektívu večnosti. Je to teda dar, ktorý je atraktívny? Áno, iste je