Göttinger Predigten
Göttinger Predigten im Internet hg. von U. Nembach
Tretia nedeľa pred koncom cirkevného roka, 11.11.2007
Predigt zu Lk 18:1-8, verfasst von Ondrej Prostredník
Tretia nedeľa pred koncom cirkevného roka
11. november 2007 - kázeň pre učiteľov a vychovávateľov
Lk 18,1-8
1 A povedal im podobenstvo, ako sa im treba v?dy modliť a neochabovať. 2 Hovoril: V ktoromsi meste bol sudca, Boha sa nebál a človeka nehanbil. 3 A bola v tom meste vdova, ktorá chodila k nemu a prosila ho: Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi! 4 Ale on dlho nechcel. Potom si však povedal: Čo sa aj Boha nebojím ani človeka nehanbím, 5 ale ?e ma táto vdova unúva, zastanem sa jej, aby nakoniec neprišla a nedokaličila ma. 6 A Pán dodal: Počujte, čo vraví nespravodlivý sudca. 7 Či by sa Boh nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou volajú k Nemu, i keď mešká s ich vyslyšaním? 8 Hovorím vám: Čoskoro sa ich zastane. Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?
Milí bratia a sestry,
Nedávno mala premiéru najnovšia pieseň Mariky Gombitovej. Myslím, ?e mnohí z nás s napätím čakali čím prekvapí. Neviem ako vás, ale mňa obsah jej najnovšej piesne uviedol do rozpakov. Áno, má svoju hĺbku, tak ako mnohé jej piesne predtým. Ale tento krát je to obsah mrazivý a krutý. Posúďte sami:
Príď u? smrť, sfúkni mi u? dych,
Skráť čas mojich dní posledných.
Tak som chcela všetkých milovať.
Napokon z lásky je iba biela inoväť.
Príď u? smrť, sfúkni mi u? dych,
Skráť čas mojich dní posledných.
Je to výpoveď človeka, ktorý sa sklamal v ostatných ľuďoch. Láska, ktorou bola pripravená zahrnúť všetkých, láska, ktorej oheň mal roztápať ľady medziľudských vzťahov sa sama zmení na chladnú inoväť. Je tak veľmi sklamaná z ľudí, ?e si praje smrť.
Mo?no by bolo ľahké pohoršiť sa nad touto piesňou a odsúdiť jej nekresťanský obsah. Ale to by bolo príliš plytké. Myslím, ?e táto zúfalá výpoveď stojí za zamyslenie. Napokon - má svoju biblickú paralelu. Veď čo iné asi cítil Eliáš, keď sa schúlil pod kručinový ker a povedal: „Dosť u?, teraz, Hospodine, vezmi si môj ?ivot, lebo nie som lepší ako moji otcovia!" (1Kráľ 19,4) Je to výpoveď sklamaného Bo?ieho mu?a, proroka. Celý svoj ?ivot dal do slu?by pravde. Videl mno?stvo znamení, ktoré Hospodin konal skrze jeho slu?bu. Mal veľkú nádej, ?e spoločnosť, v ktorej ?ije sa zmení k lepšiemu. Ale nakoniec sa sklamal. Tak veľmi, ?e tú?i zomrieť. O kríze spoločnosti, ktorá si od Pána Je?iša vysluhuje označenie „Pokrytci!" napokon hovorí aj dnešné evanjelium, keď cituje proroka Izaiáša: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. Darmo ma uctievajú, keď ľudským rozkazom učia, ako učeniam Bo?ím!" (Mt 15,8-9)
Či toto nie je pocit mnohých z nás? Dnes sme sa tu zišli, aby sme prosili o po?ehnanie pre našu prácu vychovávateľov. Prácu, ktorá vzdelávaním a rozvíjaním viery má robiť z mladých ľudí ušľachtilých a obetavých slu?obníkov pre dobro tohto sveta. Ale či mô?eme túto prosbu vysloviť bez toho, aby sme nepovedali, koľko mladých ľudí stráca ideály? Koľko nadšených nadaných ľudí odhodlaných dať zo seba všetko pre nápravu tohto sveta, zostáva sklamaných lebo poznávajú, akí sú ľudia okolo nich nenapraviteľní? Koľko mladých ľudí sa dnes príliš skoro mení na cynikov, ktorí sa prekvapivo ľahko učia chladné triky sebcov? Nie! Tá nová pieseň Mariky Gombitovej nie je len výpoveďou zúfalej ?eny, ktorá pre svoje postihnutie nedosiahla v ?ivote to, čo chcela. To je volanie z hĺbky duše nás všetkých, ktorí sú bolestne sklamaní z mrazivého chladu medziľudských vzťahov dnes.
A tak sa pýtame: Má to vôbec zmysel pracovať na výchove ľudí? Má zmysel opäť sa púšťať do ďalšieho roka akademickej práce? Má zmysel namáhať sa a zušľachťovať srdcia a mysle ľudí? Má zmysel dúfať v zmenu dnešnej chladnej a bezcitnej doby na spoločenstvo ľudí naplnených láskou?
Prečítané podobenstvo Pána Je?iša Krista nám hovorí: Áno. Má zmysel byť vytrvalí vo viere napriek tým najhroznejším skúsenostiam, preto?e máme Hospodina, ktorý (1) nás počuje, (2) ktorý nás zachraňuje, (3) a ktorý nás očakáva.
(1)
Máme Hospodina, ktorý nás počuje. Pán Je?iš nám túto pravdu podáva veľmi silným spôsobom. Podobenstvom pribli?uje situáciu, ktorá je zrozumiteľná všetkým. I dnes. Aké šance na vypočutie svojich prosieb mala vo vtedajšej spoločnosti vdova? ?iadne. Stála na okraji spoločnosti. Nik nebol ochotný sa jej zastať. Bola odsúdená ?ivoriť bez uznania, vystavená ľubovôli krutých spoločenských pomerov svojej doby. Pán Je?iš ju predstavuje ako takú, ktorá má protivníka a potrebuje niekoho, kto by sa jej zastal. Nu? a na koho narazí? Na skorumpovaného sudcu, ktorý nerešpektuje Bo?í zákon a je mu úplne jedno, ?e právo prisudzuje svojvoľne.
Na pohľad zúfalá situácia. Akoby vystrihnutá z dnešných novín. Ľudia, ktorí nemajú postavenie, ktorí nemajú peniaze, nemajú za sebou vplyvných priateľov sú aj v dnešnej spoločnosti v zlo?itej situácii. Najmä ak sa stanú obeťou vplyvného protivníka. Len ťa?ko hľadajú niekoho, kto by sa ich zastal.
A predsa má zmysel prosiť, domáhať sa, nevzdávať sa. Ako? Pán Je?iš nás tu učí vytrvalosti v modlitbe. Zvláštne. Na pozadí všetkých tých ťa?kých spoločenských problémov doby, ktoré si bolestne uvedomujeme sa nám modlitba mô?e zdať príliš slabým nástrojom. Asi by sme chceli počuť niečo iné. Aj v našej tú?be vzdelávať sa asi často hľadáme účinnejšie nástroje na nápravu spoločnosti. Takto to robili mnohí v dejinách. Sklamaní nespravodlivosťou dospeli k vedeckým zdôvodneniam pre pou?itie hrubej sily. A tak to robia mnohí aj dnes. Ich tú?ba poznávať ich vedie k mylnému poznaniu, ?e nespravodlivosť sa dá riešiť len násilím. Bravúrne intelektuálne zdôvodnenia pou?itia hrubej sily na nápravu spoločnosti nie sú zriedkavosťou. Terorizmus - nábo?ensky zdôvodnený - nás svojimi metódami desí. Nie len v tej - pre nás zatiaľ vzdialenej podobe extrémneho islamizmu. To, čo oveľa viac mrazí je agresivita a hrubé násilie tu, medzi nami. V školách, v rodinách, na ulici. To nie sú vzdialené a raritné prípady. To je realita, s ktorou stále viacerí z nás máme bezprostredné skúsenosti. Náš mladší syn sa pred rokom s kamarátom bicyklovali na ?eleznej Studienke. Keď zastali, aby sa napili vody, prišli k nim dvaja chlapci s oholenými hlavami a začali kopať do ich bicyklov a neskôr nich samých. Za bieleho dňa! A ľudia, ktorí stáli opodiaľ sa nezmohli na nič. Len sa dívali, snáď sami ochromení hrubosťou a svojvôľou oných mladíkov.
Ako tu zvestovať lásku? Ako v tejto situácii mo?no hovoriť o zmysluplnosti vytrvalej modlitby? Prečo by sme mali právo a spravodlivosť očakávať od Boha a prosiť o ich nastolenie modlitbou? Lebo máme zasľúbenie vypočutia. Máme pred očami svedectvo viery mnohých svedkov pred nami. Modlitba je účinná. Vytrvalosť má zmysel. A je potrebná. Nie preto, ?e by náš Boh bol zatvrdilý, vzdialený a kochal sa v našej poní?enosti a odkázanosti na neho. Pán Boh je celkom iný ako ten skorumpovaný sudca z podobenstva. On je pôvodom a cieľom ka?dej spravodlivosti. On je ten, ktorý sa zastáva vdov a slabých, stavia sa na stranu poni?ovaných. On je stály a bez premeny. On počuje naše prosby a vie, čo potrebujeme. Nie kvôli nemu potrebujeme vytrvalosť. Ale kvôli samým sebe. My sa potrebujeme cvičiť v trpezlivosti. My sa potrebujeme naučiť miernosti, ne?nosti, znášanlivosti. My potrebujeme výchovu v tom, aby sme nestrácali nádej na to, ?e ľudské srdcia sa mô?u naučiť odpovedať na lásku láskou. My potrebujeme čas na to, aby sme pochopili, ?e hrubosť, bezcitnosť a neláska vzniká tam, kde niet toho, od koho by sme sa jemnosti, citlivosti a láske učili.
(2)
Máme Hospodina, ktorý nás zachraňuje. To je to druhé, čo nám dnes zvestuje Bo?ie slovo. Ani tu sa však nemô?eme vyhnúť otázke, kedy sa Hospodin konečne zastane svojich verných? Pán Je?iš v našom podobenstve na túto otázku odpovedá: „Čoskoro sa ich zastane!"
Aký nepresný údaj - povedali by sme dnes v dobe, keď sa všetko ráta na minúty a sekundy a v práci nás naháňajú exaktné termíny. Kto z nás by nepoznal tie vety z úst našich šéfov, či nadriadených orgánov: Úlohu splniť do utorka do 12:00! O akom čase to tu hovorí Pán Je?iš? Aká blízkosť sa skrýva za tým slovíčkom „Čoskoro?"
Je to čas, ktorý zostáva do druhého príchodu Pána Je?iša. Povieme si: Aká deprimujúca informácia. Kde je tu nádej? Kde je v tomto odkazovaní na druhý príchod Kristov tá dobrá zvesť? Kto trpí, komu sa upiera právo, kto ?ije v poní?ení - tomu ka?dá hodina pripadá ako večnosť. Skutočne: Je veľa dôvodov na to, aby sme prestali veriť, ?e sa Boh ujme práva slabých! Mnohí sú v koncoch so svojou nádejou. Mnohí dnes pre mladých ľudí, v ktorých ešte tlie iskierka viery v dobro, nemajú iného slova ako to mrazivé: Však ty čoskoro poznáš, akí sú ľudia. Čoskoro stratíš ilúzie.
A predsa aj tu dnes s vierou prosíme o po?ehnanie pre našu prácu vychovávateľov. A naša táto viera nie je ?ivená zúfalstvom. Ona ?ije zo zasľúbenia o tom, ?e Pán Boh doteraz ešte nepovedal svoje posledné slovo! Ešte sa nevzdal tohto sveta. Ešte príde, aby v plnej sláve a kráse ukázal to, čo teraz poznávame len v malých čiastočkách. V nepatrných, ale o to silnejších a vzácnejších závdavkoch krásnych a láskou naplnených vzťahov tých, čo sa pridŕ?ajú Jeho slova. Takto nás zachraňuje. Malými svetielkami nádeje, ktoré sa prelamujú do chladnej tmy zlo?itej a bolestnej reality nášho sveta.
(3)
Máme Hospodina, ktorý nás očakáva. Smieme sa modliť k Bohu, ktorý s ustarostenosťou očakáva, či sa na neho vo viere obrátime. „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?" - takouto záva?nou otázkou končí Pán Je?iš naše podobenstvo.
Ako je to s vierou v dnešnom svete? Akoby tá dávna otázka Pána Je?iša bola sformulovaná na základe nášho dnešného poznania. Kde je viera dnes? Kde je viera, keď tí, čo prv spievali o sile lásky, dnes spievajú o sklamaní a prajú si radšej zomrieť? Kde je viera, keď slová napomenutia dnešnej epištoly znejú stále rovnako aktuálne, ako keď ich písal apoštol: „?ite ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, ne?nosti, trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja." (Ef 4,1-3).
Či nájde vieru na zemi? - aká zahanbujúca otázka. A čo je jej posolstvom? Mnohí by v nej chceli vidieť potvrdenie toho, ?e to tak naozaj má byť. ?e svet musí odpadnúť od viery. ?e bezbo?nosť je znamením konca vekov. Nu? - áno, je. O tom nám svedčí písmo. Ale nerobí to preto, aby sme trávili svoj čas škatuľkovaním ľudí na veriacich a neveriacich. Pán Je?iš sa v tomto podobenstve prihovára k srdciam ka?dého jedného z nás. Hovorí nám, ?e trpezlivo čaká na ka?dého. Je to pozvanie. Dvere Bo?ieho spasenia sú otvorené. On vie o našich zápasoch viery. Vie o našich odpadnutiach. Vie, ?e naša záchrana mô?e stroskotať. Nie pre Jeho prísnosť, ale pre nedostatok našej viery. Preto táto otázka. Preto ten signál - Pán Boh s obavami sleduje našu vieru. Vie o jej krehkosti a preto nás v?dy nanovo uisťuje o svojej vernosti voči nám.
Dnes prosíme o po?ehnanie našej práce. Tú?ime vedieť viac o Bo?ej vôli s nami. Chceme štúdiom poznávať hĺbku Bo?ieho Slova. A nie len to. Vo všetkých oblastiach vedy tú?ime odkrývať Bo?iu prítomnosť v tomto svete. Má to zmysel. Nemusíme strácať nádej. Aj keď nechceme plytko odsúdiť oprávnené pochybnosti mnohých ľudí okolo nás. Predsa sa chceme pridŕ?ať vierou toho, čo nám zvestuje aj dnešné podobenstvo Pána Je?iša Krista: Máme Hospodina, ktorý (1) nás počuje, (2) ktorý nás zachraňuje, (3) a ktorý nás očakáva. Amen.