Göttinger Predigten

Choose your language:

Startseite

Aktuelle Predigten

Archiv

Besondere Gelegenheiten

Suche

Links

Konzeption

Unsere Autoren weltweit

Kontakt
ISSN 2195-3171

1. Sonntag nach Trinitatis, 07.06.2015

Predigt zu Lukas 16:19-31, verfasst von Juraj Bándy

Milosť vám a pokoj...

Prečítané slová Písma svätého o boháčovi a Lazarovi bývajú často chápané ako potvrdenie toho, že bohatstvo o sebe je niečo hriešne a naopak: chudoba je niečo, čo sa Pánu Bohu páči. Ani jedno ani druhé naše podobenstvo nehovorí a nechce tvrdiť, hoci v tomto podobenstve je bohatstvo znázornené ako niečo, čo môže človeka odviesť od dôvery v Pána Boha. Naše podobenstvo mieri inde. To hlavné, čo chce povedať, je obsiahnuté v slovách. „Majú Mojžiša a prorokov, nech tých poslúchajú.“ (v. 29). To isté vyjadruje žalmista takto: „Dnes, ako počujete Jeho (scil. Boží) hlas, nezatvrdzujte si srdcia“ (Žid 3, 15 = Ž 95, 8). Ide teda o problém správneho počúvania slova Božieho.

Ak budeme počúvať správne Božie slovo, budeme vedieť,

1. že po smrti sa už nedá napraviť, čo sme v pozemskom živote zanedbali a opomenuli,

2. ako máme používať pozemský majetok,

3. že viera v Boja nie je vecou dôkazov.

Ad 1. „Dnes, ako počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia“ (Žid 3, 15 = Ž 95, 8), napomína nás Písmo sväté. Dnes. Ešte dnes, lebo zajtra bude možno neskoro. Základným a najbolestnejším poznaním boháča v mukách podsvetia je uvedomenie si toho, že je neskoro. Už je neskoro. Už sa nič nedá zmeniť. Už sa nedá nič napraviť. Rozhodnutie o jeho údele vo večnosti už padlo podľa toho, ako prežil svoj pozemský život.

Naše počínanie v časnosti ovplyvní náš údel vo večnosti. Je to veľké napomenutie a veľká výstraha pre nás z tohto podobenstva. Poukazuje na to, že náš čas tu na zemi je veľmi dôležitý. Je to mimoriadne dôležité, ako trávime naše dni na zemi, ako ich prežijeme, čím ich vyplníme. Preto je tomu tak, lebo máš čas na zemi je neopakovateľný. Nejde z neho niečo vytrieť ako z zo zvukového alebo obrazového záznamu a začať znova. Naše skutky, náš celý život idú do večnosti za nami. Z tohto dôvodu nie je jedno, ako tu na zemi žijeme.

Sme si toho stále vedomí? Žijeme s pocitom zodpovednosti, že máme žiť tak „ako je hodné evanjelia Kristovho“ (Fil 1, 27)? Máme na pamäti, že máme byť svetlom sveta a soľou zeme (Mt 5, 13 – 16)? Je nám jasné, že práve od toho, či prinášame vo svojom živote ovocie ducha, záleží naša spása?

Po smrti sa už nedá na ľudskom údele zmeniť nič. Máme to jasne a jednoznačne vyjadrené v slovách: „Medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám“ (v. 26). Práve preto my, evanjelici, odmietame zádušné omše a učenie o očistci, lebo tieto majú za úlohu pozmeniť a napraviť to, čo dotyčný človek vo svojom živote premeškal a pokazil. Po smrti teda už nič nemôžeme urobiť pre svoju spásu. Po smrti sa už nemôžeme rozhodnúť pre Krista, preto „dnes, ako počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia.“

Ad. 2. Počúvanie Božieho slova nás naučí, ako máme nakladať s bohatstvom. Apoštol Pavol píše. „Koreňom všetkého zla je milovanie peňazí (1Tim 6, 10). Nepíše, že vlastnenie peňazí je zlé, ale ich milovanie je hriešne. Boháč z nášho podobenstva nebol zatratený pre svoje bohatstvo, ale preto, že v zaslepenosti od bohatstva nevidel svojho blížneho a jeho potreby. Blížny nebol ďaleko. Nebol to niekto o kom nemohol vedieť. Bol to človek, ktorého každý deň videl. Každý deň, keď vychádzal a vchádzal do domu, bol Lazár predo dverami. Každý deň ťažil svojou prítomnosťou boháčovo svedomie.

Je to až otrasné, že zvieratá, psy sú tu zobrazené ako také, ktoré majú viac súcitu s biednym ako ľudia. Koľkokrát sa aj nám stáva, že sme slepí oproti potrebám ľudí, s ktorými sa možno každý deň stretávame, s ktorými možno žijeme v jednej domácnosti. Nestáva sa aj nám, že sme občas bezcitnejší, než sú zvieratá?

Často je to práve bohatstvo, ktoré spôsobuje takúto slepotu. Slepotu oproti potrebám našich blížnych. Bohatstvo mnohokrát vedie k tomu, že myslíme len na samých seba, tak ako lakomý boháč z iného Pánovho podobenstva, ktorý si povedal: „Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa“ (L 12. 19). Takto sa potom bohatstvo stáva nešťastím, lebo človeka nabáda na to, aby myslel len sám na seba.

Písmo sväté nezavrhuje majetok ako taký. Neodsudzuje ani boháčov ako takých. Poukazuje však na nebezpečenstvá, ktoré plynú z bohatstva. Poukazuje aj na to, ako treba správne nakladať s bohatstvom a pozemským majetkom. V Prvom liste Timoteovi čítame: „Tým, ktorí sú bohatí v terajšom veku, prikazuj, aby neboli namyslení, aby nedúfali v neisté bohatstvo, ale v Boha, ktorý nám bohate dáva všetko na požívanie a aby činili dobré, boli bohatí na dobré skutky (1Tim 6 17 – 19). V týchto slovách je zhrnuté, ako možno použiť majetok k dobru, k dobru našich blížnych.

Teda nie majetok ako taký je hriešny, ale sebectvo a bezcitnosť, ku ktorému môže dať podnet.

Ad 3. Naše podobenstvo popri poučeniach o probléme bohatstva a o tom, že po smrti je už neskoro rozhodnúť sa pre Krista, upozorňuje ešte na jednu dôležitú vec: na to, že viera nie je vecou dôkazov, ale prijatím Božej milosti.

Často sa aj my podobáme boháčovi z podobenstva, ktorý si myslel, že nejaký jasný dôkaz môže ľudí priviesť k viere.

Preto prosí Abraháma, aby dal jeho bratom nejaké dôkazy a pravosti viery, aby sa nedostali aj oni do zatratenia. Abrahám na túto prosbu odpovedá: „Majú Mojžiša a prorokov, nech tých poslúchajú“ (v. 29). Načo je teda dôkaz? Ak chcú, môžu veriť. Boháč však mudruje ďalej. Slová Mojžiša a prorokov nie sú presvedčivým dôkazom, ale „keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa“ (v. 30). To by bol ten pravý dôkaz! Na takúto žiadosť po dôkaze Abrahám odpovedá: „Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (v. 31).

Skutočne je tomu tak. Už totiž existuje niekto, kto vstal z mŕtvych. Je to Ježiš Kristus. Pomohol však fakt jeho vzkriesenia k tomu, aby všetci uverili? Presvedčilo Jeho vzkriesenie všetkých? Primälo to všetkých ľudí k viere, že niekto vstal z mŕtvych? Nemajú predsa pravdu slová z konca nášho podobenstva: „Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal“(v. 31)? Viera teda nie je vecou dôkazov, ale prijatím Božej milosti. O takúto milosť prosme deň čo deň.

Bratia a sestry! Dnešná nedeľa nás upozornila v podobenstve o boháčovi a Lazarovi na tri dôležité skutočnosti:

1. Po smrti je už neskoro vylepšovať to, čo sme tu zanedbali. Preto žime hodne evanjelia Kristovho

2. Používajme bohatstvo Bohu milým spôsobom, na dobro našich blížnych.

3. Viera nie je vecou dôkazov, ale prijatím Božej milosti, prijatím Jeho slova. Preto nehľadajme dôkazy, ale „dnes, ako počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia.“ Amen