Genezis 1,1-2,4a

Genezis 1,1-2,4a

Vychádzam z toho, že bude preèítaný celý text (nie je príliš dlhý a neèíta sa ažko a pri tom je pôsobivo rytmický a poetický,) a že nedôjde ku svojvo¾nému kráteniu a vyberaniu z textu.

Milé sestry, milí bratia,

Diea sa prebudilo vy¾akané desivými snami.

Je samé vo svojej izbe obklopené noènou temnotou,

vydané na milos a nemilos nejasnému strachu.

Dôverné obrysy (kontúry) skutoènosti sú rozmazané,

neisté,

v tme.

Chaos chce vniknú dnu.

Diea volá na svoju matku, na svojho otca.

Keï prichádzajú,

diea vezmú na ramená a hovoria:

„Som pri tebe, nemaj strach, všetko bude v poriadku.“

Èo robí vtedy matka?

Èo robí otec?

Bude skutoène všetko v poriadku?

Alebo bude, ako to vyjadril P.L.Berger vo svojej pôsobivej knihe

„Po stopách anjela,“ diea oklamané?

Kto už upokojoval na¾akané diea,

alebo kto sám (a nie len ako diea) bol upokojený, cíti:

nie je to klamstvo.

Keï blízkos druhého èloveka bude zrete¾ná,

keï vidím jeho tvár obrátenú ku mne,

keï mi tento èlovek povie:

„Som pri tebe, nemaj strach, všetko bude v poriadku,“

to nie je žiadna lož,

je to nádej, ktorá je teraz skutoènosou.

Tma už viac nemá moc,

strach už viac neubíja.

Síce,

nie je to tak, že to, èo ma ohrozovalo, už viac neexistuje.

Strach úplne nevyhasol,

potrebujem cíti blízkos,

som odkázaný na upokojujúcu podporu, ktorá ma chráni a objíma

ako teplý pl᚝.

To je základné požehnávajúce gesto (pohyb),

aj keï si ho ako také neuvedomujeme.

Útecha, ktorú otec alebo matka dáva dieau,

podpora, z ktorej už aj ako dospelý stále žijem,

skúsenos nebezpeèenstva úplne nepremôžu a

strachom ubití nebudú,

ukazujú náhodnos situácie.

To je teraz tak:

Teraz nemôže tma všetko pohlti –

a keï to tak je:

neukazuje to na nádej

a nedáva to pocit reality,

ktorá pevne drží a nesie?

Nemôže táto skúsenos a táto nádej pomôc k prekroèeniu

tmy a k možnosti pretrpie ju?

Temnota nie je prázdna klamlivá predstava.

Diea, ktoré sa prebudí z ažkých snov,

si ju nevymyslelo.

Strašidlo alebo duch, ktorý sa prekvapujúco vkradol do izby,

sú postavy, ktoré vytvorila fantázia,

ale nie sú to vidiny (preludy).

Diea nežije slepo,

pozoruje, vníma pravdivo.

Vie o vojnách a pustošeniach,

má kamaráta, ktorý bol na životu nebezpeènej ulici zranený.

Videl obrazy olejom zneèistených vodných vtákov, ktorí každoroène

prichádzajú.

Poèul príbehy, ktorým mnohokrát nerozumel,

ale z ktorých celkom isto cítil:

to je zlé, znepokojujúce, nebezpeèné.

Dospelí rozvíjajú spôsby, aby menej vnímali, menej videli, menej cítili

aby sa èím menej museli bá.

Ale pancier citlivosti sa èastokrát zlomí,

keï mi sami sme vystrašení alebo stretneme:

cez úrazy, choroby alebo vleèúcu sa stiesnenos, pocit ochromenosti,

ktorého úlohou je , aby sme sa neprebudili.

Takáto nebezpeènú skúsenos dostáva postava v obrazoch a príbehoch.

Prastaré sú obrazy, na ktoré je možné narazi napríklad v Žalmoch:

„Obk¾úèilo ma mnoho juncov

a mocné býky z Bášanu ma obklopili.

Otvárajú si na mòa ústa ako dravý a revúci lev.“

(Žalm 22,13)

Alebo:

„Zachráò ma Bože, lebo mi vody dosiahli až po hrdlo,

zaviazol som v hlbokom bahne, v ktorom niet sa kde postavi.“

(Žalm 69,2)

Tiež v rozprávaní o stvorení sveta

je táto skúsenos, vyjadrená v pôsobivom obraze:

v obraze hrozného chaosu,

v prívale zmätku- beztvárnosti a pustatiny,

je skúsenosou temnoty.

Proti nej bude postavené svetlo.

Tým tma nebude popretá ani zatlaèená do úzadia,

tak ako ani zmätok nebude ignorovaný.

Ale tma nie je viac všemocná.

Nie je tu už iba tma, sú urèené jej hranice.

„Boh povedal:

Buï svetlo a bolo svetlo.

Boh videl, že svetlo bolo dobré.

Boh oddelil svetlo od tmy.

a Boh pomenoval svetlo dòom a tmu pomenoval nocou.

Proti totálnej neistote,

stojí skúsenos svetla, ktorá usporadúva,

je silou, ktorá obmedzuje.

Ukazuje sa, že svetlo je dobré,

pekné.

Ïalej sa hovorí,

v základných obrazoch života a živých,

o tom, èo život zohrieva a dáva mu rytmus,

o rozlišovaniach, ktoré umožòujú a chránia život,

o rôznorodých rastlinách a plodoch,

o vzniku a obnovovaní a zanikaní.

A hovorí sa tiež o rozmanitých zvieratách,

o vtákoch, o vodných zvieratách, o suchozemských zvieratách.

Napokon aj o èloveku.

Nie o mužovi,

ale o ¾udstve, o ¾udskom bytí.

O poèiatku vzahov

medzi mužmi a ženami,

bez toho, aby rozdiely boli viazané na niektoré vlastnosti.

Tu sa potom hovorí:“Bolo to ve¾mi dobré.“

Spoloèenské pomery (vzahy): Nadradenos a podriadenos, nespadajú pod to

„ve¾mi dobré“.

Oni sú, tak sa neskôr hovorí,

oèividným príznakom o trhline v stvorení.

mohutný výraz, stvárnenie toho, èo biblický text oznaèuje ako kliatbu.

Signál pre to, že“èlovek je vlastne slabým miestom stvorenia.

To“ve¾mi dobré“, dôstojnos bytia èloveka ukazuje sa napriek tejto trhline

a násilnosti v tom,

že toto bytie èloveka, stav vzahov od poèiatku,

môže prevzia na seba Božiu úlohu:

by pozemskými reprezentantmi, zástupcami toho božieho na zemi.

„Na obraz Boží, jemu podobní.“

V Egypte ním bol len krá¾.

V príbehu na zaèiatku Biblie je táto hodnos vlastná každému bytiu èloveka.

¼udia sú na obraz Boží v tom, že im patrí vážnos a úloha umožòova a chráni život,

nezmazáva pre život dôležité rozdiely,

to, èo ohrozuje život, vylúèi za jeho hranice.

Biblické texty

potrebujú pritom obraz sveta,

v ktorom príroda môže by pre èloveka najvyšším nebezpeèenstvom:

hlboké bahno, divoké zvieratá, tma, hlboèina (vody)-

sily prírody, ktoré sa mocne ukázali.

A tak popisuje príbeh o stvorení úlohy èloveka nielen ako

správcu a ošetrovate¾a,

ale èasto aj ako zasahovate¾a do prírody ako podmanite¾a.

A ¾udia môžu preži len vtedy, keï sú plodní, keï sa množia,

keï sa rodia deti, ktoré zaisujú prežitie.

Skúsenos sily prírody,

skúsenos, že zákony prírody prinášajú nebezpeèenstvo,

nie je nám dnes europanom celkom cudzia.

Ale najväèším nebezpeèenstvom nie sú divoké zvieratá a narušenie

zákonov prírody,

ale pustošenie a poškodenie,

ktoré je spôsobené samými ¾uïmi.

Nie viac tmavé sily prírody sú pre èloveka nepriate¾om,

ove¾a viac sú ¾udia nepriate¾mi prírody

a jej poškodenie vrhá ¾udstvo spä.

To je teraz zaiste vyjadrené ve¾mi všeobecne, znie to jako slepý osud.

Tento dojem nie je náhodný. To, èo ohrozuje, sa stalo skutoène èímsi bez tváre,

anonymné, ako úplne nedostupná moc.

Ale olejom zašpinené vtáky, o ktorých sa dieau snívalo, nezašpinil slepý osud.

Bol to nedbanlivo obsluhovaný tanker, nedostaèujúco vybavený, konkurujúci

iným tankerovým firmám, ktorým primárne ide o dosiahnutie zisku.

A kamaráta nezrazil osud,

ale vodiè dopravného prostriedku, ktorý jazdil príliš rýchlo.

Èo s ¾uïmi, ktorí narušujú stvorenie a dostávajú ho do nebezpeèného ohrozenia?

Èo s ohranièením tmy, o ktorej rozpráva príbeh o stvorení?

V kázòovom texte, z ktorého sme vychádzali, sa nakoniec hovorí o dni

odpoèinku.

Slávnostný deò, deò odpoèinku, deò Boží je pod¾a tohto rozprávania

korunou stvorenia.

A teraz tiež, vzh¾adom na trhlinu a narušenie vo svete: Znakom nádeje

stvorenia.

Deò svetla proti tme,

ohranièenie neusporiadanosti a zmätku,

zlomenie nebezpeèenstva.

Tento pokoj je v Bohu, rozpráva príbeh.

Ale kúsok takéhoto pokoja v Bohu môžu ¾udia zakúsi poèas sabatu,

kedy sa nemkoná žiadna ¾udská práca a tak ani žiadny ¾udský zásah.

To, že je takýto ¾udský zásah vynechaný,

je dôležitou funkciou židovského sabatu.

Zároveò je sabat èasom spomienky na oslobodenie z domu otroctva, ako

sa hovorí v úvode k desiatim Božím prikázaniam.

Tak je sabat tiež protestom proti dejinám násilia,

násiliu proti prírode, proti ¾uïom.

Protest predovšetkým proti tomu, aby to“išlo tak ïalej.“ (J.Ebach).

Evanjeliá rozprávajú, ako Ježiš v sobotu lieèil ¾udí.

Lukᚠ(13,10-17) hovorí o žene, ažko chorej od osemnástich rokov,

skrivenej a neschopnej kráèa rovno.

Ježiš na òu kladie svoje ruky – ona sa narovná a chváli Boha.

Nie je odsúdená k tomu, aby to stále išlo ïalej tak, že musí navždy

zosta zohnutá.

To je rozprávanie o nádeji proti tme,

príbeh o sabate, ako bol pre mnohých židovských i nežidovských poslucháèov

osvietením.

Áno, to znamená sabat,

je zastavením straty nádeje:

nemusí to ís takto ïalej –

aj keï si ¾udia nedokážu predstavi, aby ich Boh mohol tak stretnú:

ako svetlo proti temnosti

ako prerušenie beznádejných procesov.

Bude všetko opä v poriadku?

Keï mama, otec, vezme diea na ruky a to sa upokojí,

keï zlomia strach,

je to ako poh¾ad na sabat,

zalesknutie sa dobrého stvorenia,

pôvodného požehnania,

o ktorom rozpráva Biblia na prvej strane.

¼udia v tom zakúšajú nieèo z ich dôstojnosti, ktorú nemôžu strati,

ich podoby s Bohom.

Tma nie je popretá, ani v oblasti Božej.

Ani tá tma, ktorú pôsobní èlovek sám.

Ale ¾udia nie sú odsúdení k tomu, aby zmätok a neusporiadanos nechali

bujnie.

Nie sú osúdení by v zajatí tmy.

Môžu v poh¾ade na sabat odkry,

že nestratili dôstojnos, a to, èo ohrozuje život, môžu obmedzi.

Môžu odhali, že tma nie je všemocná

a že sa môžu podie¾a na obmedzovaní tmy.

„Zem však bola beztvárna a pustá a duch Boží

vznášal sa nad vodami.

Vtedy riekol Boh: buï svetlo! A bolo svetlo.

A Boh videl, že svetlo je dobré. Vtedy Boh

oddelil svetlo od tmy.“

Prof. Dr. Christoph Müller
Dekan der Evang.-theol.Fakultät
Universität Bern
Länggassstrasse 51
CH 3000 Bern 9
Tel.: ++41 (0)31 631 80 45
Fax: ++41 (0)31 631 48 33
E-mail: christoph.mueller@theol.unibe.ch
http://www.cx.unibe.ch/theol/evang/dekan.htm
Übersetzung: Emilia Kmecova
E-Mail: prostrednik@fevth.uniba.sk