Göttinger Predigten im Internet
hg. von Ulrich Nembach und Johannes Neukirch
Jubilate, 6.5.2001
Genezis 1,1-2,4a, Christoph Müller
Übersetzung: Emilia Kmecova
Genezis 1,1-2,4a
Vychádzam z toho, e bude preèítaný celý text (nie je príli dlhý a neèíta sa ako a pri tom je pôsobivo rytmický a poetický,) a e nedôjde ku svojvo¾nému kráteniu a vyberaniu z textu.
Milé sestry, milí bratia,
Diea sa prebudilo vy¾akané desivými snami.
Je samé vo svojej izbe obklopené noènou temnotou,
vydané na milos a nemilos nejasnému strachu.
Dôverné obrysy (kontúry) skutoènosti sú rozmazané,
neisté,
v tme.
Chaos chce vniknú dnu.
Diea volá na svoju matku, na svojho otca.
Keï prichádzajú,
diea vezmú na ramená a hovoria:
Som pri tebe, nemaj strach, vetko bude v poriadku.“
Èo robí vtedy matka?
Èo robí otec?
Bude skutoène vetko v poriadku?
Alebo bude, ako to vyjadril P.L.Berger vo svojej pôsobivej knihe
Po stopách anjela,“ diea oklamané?
Kto u upokojoval na¾akané diea,
alebo kto sám (a nie len ako diea) bol upokojený, cíti:
nie je to klamstvo.
Keï blízkos druhého èloveka bude zrete¾ná,
keï vidím jeho tvár obrátenú ku mne,
keï mi tento èlovek povie:
Som pri tebe, nemaj strach, vetko bude v poriadku,“
to nie je iadna lo,
je to nádej, ktorá je teraz skutoènosou.
Tma u viac nemá moc,
strach u viac neubíja.
Síce,
nie je to tak, e to, èo ma ohrozovalo, u viac neexistuje.
Strach úplne nevyhasol,
potrebujem cíti blízkos,
som odkázaný na upokojujúcu podporu, ktorá ma chráni a objíma
ako teplý plá.
To je základné poehnávajúce gesto (pohyb),
aj keï si ho ako také neuvedomujeme.
Útecha, ktorú otec alebo matka dáva dieau,
podpora, z ktorej u aj ako dospelý stále ijem,
skúsenos nebezpeèenstva úplne nepremôu a
strachom ubití nebudú,
ukazujú náhodnos situácie.
To je teraz tak:
Teraz nemôe tma vetko pohlti –
a keï to tak je:
neukazuje to na nádej
a nedáva to pocit reality,
ktorá pevne drí a nesie?
Nemôe táto skúsenos a táto nádej pomôc k prekroèeniu
tmy a k monosti pretrpie ju?
Temnota nie je prázdna klamlivá predstava.
Diea, ktoré sa prebudí z akých snov,
si ju nevymyslelo.
Straidlo alebo duch, ktorý sa prekvapujúco vkradol do izby,
sú postavy, ktoré vytvorila fantázia,
ale nie sú to vidiny (preludy).
Diea neije slepo,
pozoruje, vníma pravdivo.
Vie o vojnách a pustoeniach,
má kamaráta, ktorý bol na ivotu nebezpeènej ulici zranený.
Videl obrazy olejom zneèistených vodných vtákov, ktorí kadoroène
prichádzajú.
Poèul príbehy, ktorým mnohokrát nerozumel,
ale z ktorých celkom isto cítil:
to je zlé, znepokojujúce, nebezpeèné.
Dospelí rozvíjajú spôsby, aby menej vnímali, menej videli, menej cítili
aby sa èím menej museli bá.
Ale pancier citlivosti sa èastokrát zlomí,
keï mi sami sme vystraení alebo stretneme:
cez úrazy, choroby alebo vleèúcu sa stiesnenos, pocit ochromenosti,
ktorého úlohou je , aby sme sa neprebudili.
Takáto nebezpeènú skúsenos dostáva postava v obrazoch a príbehoch.
Prastaré sú obrazy, na ktoré je moné narazi napríklad v almoch:
Obk¾úèilo ma mnoho juncov
a mocné býky z Báanu ma obklopili.
Otvárajú si na mòa ústa ako dravý a revúci lev.“
(alm 22,13)
Alebo:
Zachráò ma Boe, lebo mi vody dosiahli a po hrdlo,
zaviazol som v hlbokom bahne, v ktorom niet sa kde postavi.“
(alm 69,2)
Tie v rozprávaní o stvorení sveta
je táto skúsenos, vyjadrená v pôsobivom obraze:
v obraze hrozného chaosu,
v prívale zmätku- beztvárnosti a pustatiny,
je skúsenosou temnoty.
Proti nej bude postavené svetlo.
Tým tma nebude popretá ani zatlaèená do úzadia,
tak ako ani zmätok nebude ignorovaný.
Ale tma nie je viac vemocná.
Nie je tu u iba tma, sú urèené jej hranice.
Boh povedal:
Buï svetlo a bolo svetlo.
Boh videl, e svetlo bolo dobré.
Boh oddelil svetlo od tmy.
a Boh pomenoval svetlo dòom a tmu pomenoval nocou.
Proti totálnej neistote,
stojí skúsenos svetla, ktorá usporadúva,
je silou, ktorá obmedzuje.
Ukazuje sa, e svetlo je dobré,
pekné.
Ïalej sa hovorí,
v základných obrazoch ivota a ivých,
o tom, èo ivot zohrieva a dáva mu rytmus,
o rozliovaniach, ktoré umoòujú a chránia ivot,
o rôznorodých rastlinách a plodoch,
o vzniku a obnovovaní a zanikaní.
A hovorí sa tie o rozmanitých zvieratách,
o vtákoch, o vodných zvieratách, o suchozemských zvieratách.
Napokon aj o èloveku.
Nie o muovi,
ale o ¾udstve, o ¾udskom bytí.
O poèiatku vzahov
medzi mumi a enami,
bez toho, aby rozdiely boli viazané na niektoré vlastnosti.
Tu sa potom hovorí:“Bolo to ve¾mi dobré.“
Spoloèenské pomery (vzahy): Nadradenos a podriadenos, nespadajú pod to
ve¾mi dobré“.
Oni sú, tak sa neskôr hovorí,
oèividným príznakom o trhline v stvorení.
mohutný výraz, stvárnenie toho, èo biblický text oznaèuje ako kliatbu.
Signál pre to, e“èlovek je vlastne slabým miestom stvorenia.
To“ve¾mi dobré“, dôstojnos bytia èloveka ukazuje sa napriek tejto trhline
a násilnosti v tom,
e toto bytie èloveka, stav vzahov od poèiatku,
môe prevzia na seba Boiu úlohu:
by pozemskými reprezentantmi, zástupcami toho boieho na zemi.
Na obraz Boí, jemu podobní.“
V Egypte ním bol len krá¾.
V príbehu na zaèiatku Biblie je táto hodnos vlastná kadému bytiu èloveka.
¼udia sú na obraz Boí v tom, e im patrí vános a úloha umoòova a chráni ivot,
nezmazáva pre ivot dôleité rozdiely,
to, èo ohrozuje ivot, vylúèi za jeho hranice.
Biblické texty
potrebujú pritom obraz sveta,
v ktorom príroda môe by pre èloveka najvyím nebezpeèenstvom:
hlboké bahno, divoké zvieratá, tma, hlboèina (vody)-
sily prírody, ktoré sa mocne ukázali.
A tak popisuje príbeh o stvorení úlohy èloveka nielen ako
správcu a oetrovate¾a,
ale èasto aj ako zasahovate¾a do prírody ako podmanite¾a.
A ¾udia môu prei len vtedy, keï sú plodní, keï sa mnoia,
keï sa rodia deti, ktoré zaisujú preitie.
Skúsenos sily prírody,
skúsenos, e zákony prírody prináajú nebezpeèenstvo,
nie je nám dnes europanom celkom cudzia.
Ale najväèím nebezpeèenstvom nie sú divoké zvieratá a naruenie
zákonov prírody,
ale pustoenie a pokodenie,
ktoré je spôsobené samými ¾uïmi.
Nie viac tmavé sily prírody sú pre èloveka nepriate¾om,
ove¾a viac sú ¾udia nepriate¾mi prírody
a jej pokodenie vrhá ¾udstvo spä.
To je teraz zaiste vyjadrené ve¾mi veobecne, znie to jako slepý osud.
Tento dojem nie je náhodný. To, èo ohrozuje, sa stalo skutoène èímsi bez tváre,
anonymné, ako úplne nedostupná moc.
Ale olejom zapinené vtáky, o ktorých sa dieau snívalo, nezapinil slepý osud.
Bol to nedbanlivo obsluhovaný tanker, nedostaèujúco vybavený, konkurujúci
iným tankerovým firmám, ktorým primárne ide o dosiahnutie zisku.
A kamaráta nezrazil osud,
ale vodiè dopravného prostriedku, ktorý jazdil príli rýchlo.
Èo s ¾uïmi, ktorí naruujú stvorenie a dostávajú ho do nebezpeèného ohrozenia?
Èo s ohranièením tmy, o ktorej rozpráva príbeh o stvorení?
V kázòovom texte, z ktorého sme vychádzali, sa nakoniec hovorí o dni
odpoèinku.
Slávnostný deò, deò odpoèinku, deò Boí je pod¾a tohto rozprávania
korunou stvorenia.
A teraz tie, vzh¾adom na trhlinu a naruenie vo svete: Znakom nádeje
stvorenia.
Deò svetla proti tme,
ohranièenie neusporiadanosti a zmätku,
zlomenie nebezpeèenstva.
Tento pokoj je v Bohu, rozpráva príbeh.
Ale kúsok takéhoto pokoja v Bohu môu ¾udia zakúsi poèas sabatu,
kedy sa nemkoná iadna ¾udská práca a tak ani iadny ¾udský zásah.
To, e je takýto ¾udský zásah vynechaný,
je dôleitou funkciou idovského sabatu.
Zároveò je sabat èasom spomienky na oslobodenie z domu otroctva, ako
sa hovorí v úvode k desiatim Boím prikázaniam.
Tak je sabat tie protestom proti dejinám násilia,
násiliu proti prírode, proti ¾uïom.
Protest predovetkým proti tomu, aby to“ilo tak ïalej.“ (J.Ebach).
Evanjeliá rozprávajú, ako Jei v sobotu lieèil ¾udí.
Luká (13,10-17) hovorí o ene, ako chorej od osemnástich rokov,
skrivenej a neschopnej kráèa rovno.
Jei na òu kladie svoje ruky – ona sa narovná a chváli Boha.
Nie je odsúdená k tomu, aby to stále ilo ïalej tak, e musí navdy
zosta zohnutá.
To je rozprávanie o nádeji proti tme,
príbeh o sabate, ako bol pre mnohých idovských i neidovských poslucháèov
osvietením.
Áno, to znamená sabat,
je zastavením straty nádeje:
nemusí to ís takto ïalej –
aj keï si ¾udia nedokáu predstavi, aby ich Boh mohol tak stretnú:
ako svetlo proti temnosti
ako preruenie beznádejných procesov.
Bude vetko opä v poriadku?
Keï mama, otec, vezme diea na ruky a to sa upokojí,
keï zlomia strach,
je to ako poh¾ad na sabat,
zalesknutie sa dobrého stvorenia,
pôvodného poehnania,
o ktorom rozpráva Biblia na prvej strane.
¼udia v tom zakúajú nieèo z ich dôstojnosti, ktorú nemôu strati,
ich podoby s Bohom.
Tma nie je popretá, ani v oblasti Boej.
Ani tá tma, ktorú pôsobní èlovek sám.
Ale ¾udia nie sú odsúdení k tomu, aby zmätok a neusporiadanos nechali
bujnie.
Nie sú osúdení by v zajatí tmy.
Môu v poh¾ade na sabat odkry,
e nestratili dôstojnos, a to, èo ohrozuje ivot, môu obmedzi.
Môu odhali, e tma nie je vemocná
a e sa môu podie¾a na obmedzovaní tmy.
Zem vak bola beztvárna a pustá a duch Boí
vznáal sa nad vodami.
Vtedy riekol Boh: buï svetlo! A bolo svetlo.
A Boh videl, e svetlo je dobré. Vtedy Boh
oddelil svetlo od tmy.“
Prof. Dr. Christoph Müller
Dekan der Evang.-theol.Fakultät
Universität Bern
Länggassstrasse 51
CH 3000 Bern 9
Tel.: ++41 (0)31 631 80 45
Fax: ++41 (0)31 631 48 33
E-mail: christoph.mueller@theol.unibe.ch
http://www.cx.unibe.ch/theol/evang/dekan.htm
Übersetzung: Emilia Kmecova
E-Mail: prostrednik@fevth.uniba.sk |